Harry krvácal. Zvierajúc svoju pravú ruku v ľavej, šomrajúc si popod fúzy otvoril dvere svojej izby. Ozvalo sa trieštenie porcelánu. Rozšliapol šálku čaju, ktorá ležala na zemi predo dvermi jeho izby.
"Čo to sakra…?"
Rozhliadol se okolo seba a zistil, že odpočívadlo čísla 4 na Privátnej ceste bolo opustené. Možno bola tá šálka čaju Dudleyho nápad, ako šikovný lapač zlodejov. Nesúc svoju zdvihnutú ruku zobral Harry zdravou rukou črepy šálky a hodil ich do dávno preplneného odpadkového koša, sotva viditeľného v dverách jeho izby. Potom sa vydal do kúpeľne očistiť si prst pod tečúcou vodou.
Bolo to hlúpe, nezmyselné, lezúce na nervy a na nevydržanie, že stále ešte ostávali štyri dni, behom ktorých nemohol používať čary… ale musel si pripustiť, že tá rezná rana na jeho prste by ho aj tak premohla.
Nikdy sa nenaučil, ako sa vlastne hoja rany, a keď na to teraz myslel - hlavne v svetle jeho nadchádzajúcich plánov - sa to zdalo ako vážny nedostatok v jeho čarodejníckom vzdelaní. Do svojej mysle si preto poznamenal, že sa musí opýtať Hermiony, ako na to... vymotal veľkú rolku toaletného papiera, aby vysal čo najviac z čaju, pokým sa vráti do izby, a zavrel za sebou dvere.
Harry strávil ráno úplným vyprázdňovaním jeho školského kufra po prvý raz od doby, čo si ho pred šiestimi rokmi zabalil. Na začiatku jednotlivých školských rokov vždy vymenil alebo doplnil tri štvrtiny obsahu, zatiaľ čo skutočné poklady ležali na spodku - staré brká, sušené oči chrobákov, jedny ponožky, ktoré mu už boli malé.
Pred pár minútami ponoril Harry svoju ruku do toho chaosu a zakúsil bodavú bolesť na prstenníku pravej ruky, a keď ho vytiahol, objavilo sa zároveň aj mnoho krvi.
Teraz postupoval oveľa opatrnejšie. Kľakol si ešte raz vedľa svojho kufra, zašmátral po spodku a potom, čo vytiahol starý odznak, na ktorom poblikávalo čosi ako
"PODPORUJTE CEDRIKA DIGGORYHO" a "POTTER SMRDÍ",
rozbitý a opotrebovaný špiónoskop, a zlatý medailónik, vo vnútri ktorého sa skrýval odkaz podpísaný R.A.B., konečne objavil ten ostrý roh, ktorý mu spôsobil toľko komplikácií. Spoznal ho hneď. Bol to päť centimetrov dlhý kúsok začarovaného zrkadla, ktoré mu venoval jeho zosnulý krstný otec, Sirius.
Harry ho položil bokom a opatrne hľadal v kufri ďalšie zvyšky. Z darčeka jeho krstného otca už ale nezostalo nič okrem rozprášeného skla, ktoré tvorilo lesknúcu sa vrstvu odpadu na spodku kufra.
Harry se posadil a skúmal zvyšok zrkadla, o ktorý sa porezal, ale nevidel nič, okrem svojich jasne zelených očí, ktoré na neho civeli späť. Potom ten zvyšok položil na Denného proroka z toho dňa, ktorý ležal na posteli, bez toho, aby si ho Harry prečítal, a pokúsil sa zastaviť náhly prísun horkých spomienok, bodnutie žiaľu a túžobného vzplanutia, ktoré spôsobilo rozbité zrkadlo tým, že sa vrhne na zvyšok nezmyslov vo svojom kufri.
Ďalšiu hodinu trvalo vyprázdniť ho úplne, vyhádzať nepoužiteľné položky a roztriediť zvyšok do stĺpikov podľa toho, či ich bude naďalej potrebovať, alebo nie. Jeho školské a metlobalové habity, kotlík, pergamen, brká a väčšina z jeho kníh, to všetko bolo urovnané v rohu, ponechané tu osudu. Premýšľal, čo s nimi asi urobia jeho teta a strýko - zrejme ich spália uprostred noci, ako keby išlo o dôkaz akéhosi desivého zločinu.
Jeho muklovské oblečenie, neviditeľný plášť, súpravu pre prípravu elixírov, niektoré knihy, fotoalbum, ktorý kedysi dostal od Hagrida, stoh listov a jeho prútik zabalil do starého batoha.
V prednej kapse bola Záškodnícka mapa a medailón s odkazom podpísaným akýmsi R.A.B. Medailón si nezaslúžil byť v prednej kapse preto, že by bol cenný, - vo všetkých obvyklých smeroch bol neužitočný - ale kvôli tomu, čo bolo treba vynaložiť pre jeho získanie.
Na stole, za jeho bielou sovou Hedvigou, zostala hrubá vrstva novín: za každý deň, ktorý Harry strávil toto leto na Privátnej ceste, jeden výtlačok.
Zdvihol sa zo zeme, pretiahol a presunul sa k stolu. Keď Harry prechádzal noviny a jedny po druhých ich hádzal na kopu nepotrebných vecí, Hedviga sa ani nepohla. Zdalo sa, že spala, alebo to aspoň dobre hrala - bola na Harryho naštvaná, že sa v posledných dňoch takmer nedostala z klietky.
Keď sa Harry dostal až takmer k spodnej časti novín, spomalil a hľadal jedno konkrétne vydanie, o ktorom vedel, že dorazilo krátko potom, čo sa vrátil na Privátnu cestu na leto - pamätal si, že na prvej stránke bola drobná zmienka o odchode profesorky Charity Burbageovej, učiteľky predmetu Život a zvyky muklov, z Rokfortu.
Nakoniec ich skutočne našiel. Prešiel na desiatu stránku, rozvalil sa vo svojom kresle a znova si prečítal článok, ktorý celú dobu hľadal.
SPOMIENKA NA ALBUSA DUMBLEDORA
Napísal Elphias Doge
Stretol som sa s Albusom Dumbledorom, keď som mal jedenásť, v ten deň, kedy sme obaja nastúpili do Rokfortu. Navzájom sme si rozumeli, nepochybne to bolo tým, že sme obaja stáli mimo hlavný okruh diania. Predtým, ako som nastúpil do školy, som sa nakazil dračími kiahňami, a aj keď som už nemohol nikoho nakaziť, môj kiahňový vzhľad a zelená farba mnohým spolužiakom bránila stýkať sa so mnou.
Keď do Rokfortu dorazil Albus, niesol si so sebou ťažký údel neblahej známosti. Temer rok predtým bol totiž jeho otec, Percival, uznaný vinným zo surového a na verejnosti hojne rozoberaného útoku na troch mladých muklov.
Albus sa nikdy nepokúšal odmietať, že jeho otec (ktorý neskôr zomrel v Azkabane) tento zločin skutočne spáchal - naopak, keď som zobral všetku odvahu a spýtal sa ho nato, uistil ma, že dobre vie, že je jeho otec vinný. Inak Dumbledore o tejto nepríjemnej veci odmietal hovoriť, aj keď na túto tému mnohí skúšali zaviesť reč.
Niektorí však čin jeho otca schvaľovali a predpokladali, že Albus muklov tiež nenávidí. Ako viac by sa len mohli mýliť! Ako by potvrdil každý, kto poznal Albusa, nikdy z neho nevyšla ani jedna protimuklovská myšlienka. V skutočnosti mu jeho odhodlaná podpora práv muklov časom narobila len nepriateľov.
V priebehu mesiacov však Albusova vlastná sláva začala prekonávať slávu jeho otca. Na konci prvého ročníka už nebol známy ako "Syn toho, ktorý neznášal muklov," ale ako ten najtalentovanejší študent, ktorého kedy Rokfort zažil. Tí z nás, ktorí sme mali to privilégium byť jeho priateľmi, sme ťažili z jeho vzoru, nehovoriac o jeho pomoci a podpore, ktorou vždy prekypoval. Neskôr sa mi priznal, že už vtedy vedel, že jeho životným poslaním je - vyučovať.
Nielen, že vyhrával každú cenu, o ktorú sa v škole súťažilo, ale čoskoro si začal pravidelne dopisovať s tými najzvučnejšími menami doby, vrátane Nicolasa Flamela, oslavovaného alchymistu, Bathildy Bagshotovej, citovanej historičky a Adalberta Wafflinga, čarodejníckeho teoretika. Pár jeho prác sa dostalo do známych publikácií, ako napríklad "Premieňanie v dnešnej dobe," "Výzvy v" a "Elixíry v praxi." Dumbledorova budúca kariéra sa zdala byť raketová a jediná otázka, ktorá zostávala, bola, kedy sa stane ministrom mágie. Aj keď neskôr prenikla na verejnosť informácia, že mu bola funkcia skutočne ponúknutá, on sám nikdy nemal ambície stať sa ministrom.
Tri roky nato, čo sme začali študovať na Rokforte, na školu nastúpil Albusov brat, Aberforth. Boli úplne iní: Aberforth nikdy neležal v knižkách a, na rozdiel od Albusa, ktorý preferoval riešenie problémov diskusiou, presadzoval svoje názory bojom. Je ale chybou predpokladať, ako by sa mohlo zdať, že obaja bratia neboli zároveň aj priateľmi. Mali medzi sebou problémy, ktoré dvaja tak odlišní chlapci môžu mať. Kvôli nestrannosti je treba povedať, že žiť v Dumbledorovom tieni nemohla pre Aberfortha byť žiadna pohodlná skúsenosť.
Byť kompletne zatienený genialitou svojho priateľa už tak muselo byť nepríjemné, nie ešte keď to bol váš brat. Keď sme ja a Albus ukončili štúdium na Rokforte, rozhodli sme sa vydať sa na (vtedy tradičnú) cestu po čarodejníckom svete spolu, navštevovali a pozorovali sme zahraničných čarodejníkov, predtým ako sme se vydali na svoju vlastnú kariéru. Do všetkého však zasiahla osudová tragédia. Na samom konci našej cesty zomrela Albusova matka Kendra a z Albusa sa tak stal jediný živiteľ rodiny.
Odložil som svoj odchod na takú dobu, aby som mohol Kendre zložiť úctivú poklonu na jej pohrebe a potom som sa osamelý vydal na ďalšiu púť. Albus už so mnou ďalej putovať nemohol, pretože by sa zároveň nestihol venovať svojmu bratovi a sestre, na čo mu ostávalo len málo rodinného zlata.
To bola časť našich životov, v ktorej sme mali kontaktov najmenej. Písal som Albusovi listy, v ktorých som mu popisoval, možno necitlivo, krásy mojej cesty, od tesných útekov od gréckych chimér až po experimenty s egyptskými alchymistami.
Jeho listy mi ale rozprávali málo o tom všednom živote, ktorý musel byť pre takého úžasného čarodejníka jednotvárny. Hoc zahĺbený v svojich vlastných skúsenostiach, zdesil som sa, keď som sa dopočul, že ku koncu mojich ročných ciest, postihla Dumbledorovu rodinu ďalšia tragédia: smrť jeho sestry, Ariany.
Aj keď Ariana trpela zdravotnými problémami dlhú dobu, ten šok, ktorý prišiel tak skoro po smrti ich matky, mal silný efekt na oboch bratov. Všetci Albusovi blízki - a medzi tých pár šťastných som mohol započítať aj seba - súhlasili, že Arianina smrť a Albusove pocity osobnej viny (aj keď samozrejme bol nevinný) ho poznamenali natrvalo.
Vrátil som sa domov, aby som tam našiel muža, ktorý zakúsil trápenie, zvyčajné pre omnoho starších ľudí. Albus bol od tej doby omnoho viac uzavretý a omnoho menej optimistický, než kedy predtým. Ku zhoršeniu celej situácie prispelo aj to, že smrť Ariany neviedla k zmiereniu Albusa a Aberfortha, ale naopak k ich odcudzeniu. (To sa časom zlepšilo - v ďalších rokoch znovu obnovili, keď nie blízke priateľstvo, tak aspoň úprimné.) Ale od tej doby sám zriedka hovoril o svojich rodičoch či o Ariane a jeho priatelia sa naučili mu ich nepripomínať.
Iní by popísali triumfy nasledujúcich rokov. Dumbledorov neoceniteľný prínos k zachovaniu znalostí čarodejníckeho sveta, vrátane toho, že objavil dvanásť spôsobov využitia dračej krvi, vrátane múdrosti, ktorú naplno ukázal v dobách, keď bol najvyšším šéfom Wizengamotu, bude pre ďalšie generácie neoceniteľný. Tiež se dodnes hovorí, že žiadny čarodejnícky duel nebol lepší, ako ten v roku 1945 medzi Dumbledorom a Grindelwaldom.
Tí, ktorí ho videli na vlastné oči, píšu o strachu a hrôze, ktoré cítili, zatiaľ čo tí dvaja neobyčajní čarodejníci bojovali. Dumbledorovo víťazstvo a jeho následky pre čarodejnícky svet sú brané ako významný bod v čarodejníckej histórii, porovnateľné so zriadením Medzinárodného zákona o utajení, či pádom Veď-viete-koho.
Albus Dumbledore nikdy nebol hrdý či pyšný. V každom dokázal nájsť niečo, čo sa dalo oceniť, aj keď šlo o niečo nevýznamného či mizerného, a ja verím, že straty v jeho rannej mladosti mu dodali ľudskosť a sympatiu. Jeho strata mi bude chýbať viac ako dokážem popísať, ale moja osobná strata nie je nič v porovnaní s tým, o čo prišiel čarodejnícky svet.
Že išlo o najinšpiratívnejšieho a najmilovanejšieho zo všetkých rokfortských riaditeľov, o tom niet pochýb. Zomrel rovnako, ako žil: vždy pracuje pre to najlepšie dobro a do poslednej chvíľky ako keby podával ruku malému chlapcovi s dračími kiahňami, ako toho dňa, keď som ho prvý raz stretol.
Harry dočítal, ale pozeral ďalej na obrázok, doplnený článkom. Dumbledore sa smial svojim zvyčajným, priateľsky milým úsmevom, ale ako pozeral ponad svoje polmesiačikovité okuliare, vyzeralo to, dokonca aj v novinách, ako keby prepaľoval oči Harrymu, ktorého smútok sa miesil s pocitom poníženia.
Predtým si myslel, že Dumbledora pozná celkom dobre, ale po prečítaní tohto článku si uvedomil, že ho prakticky vôbec nepoznal. Nikdy si nepredstavoval Dumbledorovo detstvo či mladosť, vyzeralo to, ako keby už od mladosti bol taký, ako ho Harry poznal - úctyhodný, šedovlasý a starý.
Myšlienka násťročného Dumbledora bola proste čudná, asi ako predstava hlúpej Hermiony, alebo priateľského tryskochvostého škrota.
Nikdy ho ani nenapadlo spýtať sa Dumbledora na jeho minulosť. Bezpochyby to bude znieť čudne, možno až drzo, ale bolo predsa známe, že sa Dumbledore zúčastnil toho legendárneho duelu s Grindelwaldom a Harry ani nepomyslel, že by sa ho spýtal, aké to bolo, rovnako ako jeho ostatné úspechy. Nie, vždy rozoberali Harryho, Harryho minulosť, Harryho budúcnosť, Harryho plány… a teraz se Harrymu zdalo, hoci bola jeho budúcnosť plná nebezpečenstva a neistoty, že stratil neopakovateľnú šancu opýtať sa Dumbledora na neho samého, aj keď mal pocit, že jediná otázka, na ktorú sa ho spýtal, nebola zodpovedaná úprimne:
"Čo vidíte v zrkadle vy?"
"Ja? Seba, ako držím pár teplých vlnených ponožiek."